Minulý rok mi známa ukázala hotový podnikateľský plán, ktorý ležal tri mesiace v počítači. Mala názov firmy, návrh webu aj prvých zákazníkov. Chýbal jediný krok: odoslať registračné dokumenty. Bála sa, že sa jej projekt nepodarí a ľudia v okolí to budú považovať za dôkaz neschopnosti. Nakoniec nezačala podnikať preto, že by strach zmizol. Začala, keď si dovolila urobiť rozhodnutie aj s ním.
Strach zo zlyhania sa objavuje pri práci, podnikaní, štúdiu aj osobných vzťahoch. Človek si vopred predstaví najhorší výsledok, spojí ho s vlastnou hodnotou a odkladanie začne vyzerať ako rozumná ochrana. Výsledkom však zostáva rovnaká vec: rozhodnutie sa neurobí a príležitosť odíde bez veľkého hluku.
Prečo nás zlyhanie zastaví
Psychológovia opisujú strach zo zlyhania ako reakciu na hrozbu straty kontroly, uznania alebo bezpečia. Mozog nerozlišuje medzi skutočným nebezpečenstvom a situáciou, v ktorej hrozí iba nepríjemný e-mail či kritika od kolegu. Telo zrýchli tep, pozornosť sa zúži na riziko a človek začne hľadať dôvody, prečo ešte počkať.
V práci sa tento mechanizmus prejaví napríklad tým, že zamestnanec neposiela návrh, kým nie je dokonalý. Študent si neprihlási skúšku, hoci je pripravený. Začínajúca podnikateľka strávi mesiace výberom loga, ale neosloví jediného platiaceho zákazníka. Perfekcionizmus tu často nie je vysoký štandard, ale elegantne prezlečený strach.
Poznám prípad ženy, ktorá odmietla pracovnú ponuku v inom meste. Nešlo o to, že by ju nechcela. Vopred si vypočítala náklady na cestovanie, reakciu rodiny aj možnosť, že po skúšobnej dobe príde o miesto. Po dvoch rokoch mi povedala, že ju viac mrzí nepodstúpené riziko než akákoľvek predstava neúspechu. Ja by som pri takomto rozhodnutí oddelila reálne čísla od domnienok a rozhodla sa až potom.
Čo pomáha prelomiť odkladanie
Prvým krokom je pomenovať, čo presne znamená zlyhanie. Veta „nedopadne to“ nehovorí nič. Konkrétnejšie znie: „Prídem o 300 eur“, „klient návrh odmietne“ alebo „budem musieť hľadať inú prácu“. Až pri presnom pomenovaní sa dá zistiť, či ide o vážnu hrozbu, alebo o nepríjemnosť, ktorú človek zvládne.
Pomáha aj stanovenie malej skúšky namiesto veľkého skoku. Kto chce písať, nemusí okamžite vydať knihu. Stačí poslať text jednému redaktorovi. Kto chce zmeniť povolanie, nemusí hneď podať výpoveď. Môže si dohodnúť rozhovor s človekom z odboru, absolvovať kurz alebo si overiť dopyt u troch potenciálnych klientov.
Takýto postup nevylučuje riziko, ale znižuje jeho cenu. Zároveň prináša informácie, ktoré sa pri premýšľaní doma za kuchynským stolom získať nedajú. Osobne by som si pri väčšom rozhodnutí nastavila sumu, čas a podmienku, pri ktorej projekt zastavím alebo zmením.
Užitočné je určiť si aj termín prvého kroku. Nie „začnem čoskoro“, ale „v utorok o deviatej odošlem ponuku“. Rozhodnutie bez dátumu zostáva želaním. Telefón, kalendár a krátky zoznam úloh tu často fungujú lepšie než ďalšia motivačná kniha.
Ako rozlíšiť rozumnú opatrnosť od strachu
Nie každé váhanie treba prebiť odvahou. Ak rozhodnutie ohrozuje bývanie, zdravie alebo peniaze potrebné na základné výdavky, brzda má svoj dôvod. Neriskovala by som napríklad celý rodinný rozpočet len preto, aby som si dokázala, že sa nebojím.
Rozumná opatrnosť zhromažďuje údaje a hľadá riešenia. Strach zo zlyhania opakuje rovnaké otázky bez toho, aby dovolil urobiť jediný overiteľný krok. Pri finančných rozhodnutiach sa presné čísla podľa zdrojov líšia, preto by som si ich overila v zmluvách, cenníkoch a pri človeku, ktorý sa financiám venuje profesionálne.
Pomáha tiež oddeliť výsledok od identity. Neúspešná prezentácia znamená, že prezentácia nevyšla. Neznamená, že človek je neschopný. Tento rozdiel znie jednoducho, v praxi však mení spôsob, akým si spätne vysvetľujeme vlastné chyby.
Prvý krok pritom nemusí byť veľký ani inšpiratívny. Niekedy vyzerá ako krátky e-mail, jeden telefonát alebo dokument otvorený po večeri. Ja by som dnes večer neposudzovala celý svoj život, iba by som odoslala tú jednu správu, ktorú odkladám už tretí týždeň.